Často omieľaná téma, prečo tak málo detí sa zaujíma o šport, prečo ich treba nútiť do tréningu, prečo nedosahujú lepšie výkony ako by mohli. Tých otázok môže byť viac a vždy sa ohliadame a porovnávame to s minulosťou. Často na túto tému rozprávam so staršími trénermi alebo s rodičmi.
Pokúsim sa poskytnúť môj názor na základe vlastných skúseností, z rozprávania starších ľudí a z publikácií svetových športovcov na tej najvyššej úrovni.
Začnem vlastnými skúsenosťami. Väčšinu voľného času sme strávili vonku a rôznymi pohybovými aktivitami. Ulice boli plné detí a aj rodičov, ktorí sa tiež zapájali do našich pohybových aktivít. Nikto nás nenútil a zabávali sme sa rôznym spôsobom. Mobilné telefóny a internet ešte neboli tak rozšírené. Fičali PC hry, ale aj tak väčšina uprednostnila zábavu vonku. Vystrájali sme poriadne, takže šprinty, preskakovanie, preliezanie a schovávanie bolo nevyhnutné. Všetky pohybové aktivity sa podieľali na našom rozvoji pohybových schopností. Niekedy mal smolu ten kto bol pomalý, slabý a menej vytrvalý.
To všetko sa prenášalo do aktívneho športovania. Trénovali sme s radosťou, s chuťou, s obrovským nasadením. Telesná výchova bola najobľúbenejším predmetom a na poobedňajší tréning sme sa nevedeli dočkať. Tam sme sa vedeli odreagovať, nemyslieť na školu a školské povinnosti. Poriadne sme sa vybúrili. Prečo sme do tréningu dávali maximum ? Pretože sme chceli byť lepší jeden ako druhý a konkurencia bola veľká. Kto na sebe nepracoval, bol ostatnými opovrhovaný a nemal miesto v tíme. Ak na to nemal predpoklady aj keď sa snažil, bol na posmech. Znie to kruto, ale je to tak, sebavedomie u nás prekypovalo. Ďalším dôvodom našej snahy bolo prebojovať sa na rôzne turnaje a majstrovstvá, pretože to znamenalo ´´výlet´´. Užívali sme si cestovanie, zábavu na izbách a každý vyhratý zápas. Sú to neopísateľné pocity a skutočné zážitky, na ktoré sa bude vždy spomínať. Tu bol skutočný dôkaz, že sme niečo dokázali, reprezentovali a dosiahli sme prvé životné úspechy. My sme boli hviezdy, kým ostatní sa iba tak potĺkali. Dnes to chýba. Deti trénujú z donútenia, navyše neurobia nič a chceli by dosiahnuť úspech bez pričinenia. Vyzerá to tak, ako keby mali strach z fyzickej aktivity, náročnosti, bolesti a hlavou sú častokrát úplne niekde inde, iba nie na tréningu. Tréneri častokrát nemajú na výber a pracujú so všetkými, ktorí prídu do tímu.
Aké spoločné znaky som si všimol u svetových športovcov alebo u bývalých starších športovcov ?
To, že bola iná doba, už každý dávno vie. No vždy to všetko začínalo v detstve. V minulosti už deti museli manuálne pracovať. Pomáhali rodičom v domácnosti, starali sa o súrodencov, brigádovali a okrem školy mali oveľa viac povinností, či sa im to páčilo alebo nie. Prísnejšia výchova a disciplína bola na prvom mieste. Koľko dnešných detí sa musí po škole venovať domácim prácam alebo si niečo odmakať ? Preto každý voľný čas deti využívali na šport, kde sa vedeli odreagovať, zabaviť. Bol to útek od povinností a možnosť tráviť čas s priateľmi. Ak by sme si aj teraz mali vybrať medzi domácimi prácami a svojim obľúbeným športom, čo by to bolo ? Väčšina z nás by si vybrala druhú možnosť. Teraz je všetko dostupnejšie, ako na podnose, proste samozrejmosť. Inokedy to tak nebolo. Nie všetko bolo dostupné, športové náčinia sa často museli svojpomocne vyrábať alebo opravovať a vydržalo aj niekoľko generácií, za športom bolo potrebné cestovať niekoľko kilometrov. Dnes by to boli prekážky a výhovorky. Vtedy to bolo chcenie, chuť a odhodlanosť.
Čo som si všimol u najúspešnejších športovcoch ?
Väčšinou pochádzali z horších sociálnych pomerov. Chudoba, ale milujúci rodičia, alebo naopak drsná výchova, veľa fyzickej práce. Z dnešného pohľadu by sa to dalo nazvať krutými podmienkami a možno až nepredstaviteľné. Šport bol jediným útočiskom a venovali sa mu v každom voľnom čase. Takže nielen samotný tréning, ale hlavne to čo sa dialo mimo tréningu. Tu je asi najväčšia odlišnosť. Dnes skončí tréning a to stačí. V dobe minulej bol tréning iba štipkou z toho, čo trénovali deti mimo tréningu. To rozhodovalo, kto bol najlepší. Zároveň to bol útek pred realitou, radosť z pohybu a prvé úspechy boli impulzom, že život dokáže byť aj krajší a príjemnejší a to ich dostalo až na samotný vrchol.
Záver ?
Nie každý sa stane svetovým športovcom, no šport má v našich životoch miesto. Ovplyvňuje nás viac ako si vieme predstaviť a dovolím si tvrdiť, že je v našich životoch veľmi podstatný.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára